Pravdy o atopii
Môže svrbenie tela súvisieť so psychikou? Ako stres vplýva na kožu
Stres sa môže odzrkadliť aj na našej koži. Aký je súvis medzi psychikou a svrbením tela, a dá sa vôbec žiť bez stresu?
Pravdy o atopii
Stres sa môže odzrkadliť aj na našej koži. Aký je súvis medzi psychikou a svrbením tela, a dá sa vôbec žiť bez stresu?
Je jednoduché vnímať kožu len ako obal, povrch nášho tela, ktorý má ochrannú funkciu.
Naša koža je však v skutočnosti rovnako dôležitý orgán ako srdce, pľúca, oči a ostatné. V podstate je to náš najväčší orgán. A rovnako, ako všetky orgány v našom tele, reaguje na naše psychické problémy či na stavy spojené so stresom. Dokonca sa zdá, že je na ne vysoko citlivá. Pokožka a nervový systém sú úzko prepojené od embryonálneho vývinu, lebo oboje sú vytvorené z rovnakého zárodočného listu, ektodermy.
Stres je reakciou organizmu na záťaž alebo na ohrozenie. Naše telo je na stres vybavené adaptačnými pochodmi a hormónmi, ktoré nás mobilizujú na útok, útek alebo na zvládnutie psychickej záťaže.
Stres sám osebe je vlastne aktivačný faktor. Je ťažké predstaviť si náš život bez neho. Problémom je, ak podhodnocujeme a skracujeme obdobia relaxácie. V podstate ide hlavne o to, či si po aktivácii dovolíme dostatočne vypnúť a zregenerovať svoje zdroje.
Fáza poplachu je reakciou „bojuj, alebo utekaj“, ktorá pripravuje organizmus na okamžitú akciu.
Fáza adaptácie nastáva, ak zdroj stresu pretrváva. Organizmus sa pripraví na dlhodobú ochranu vylučovaním ďalších hormónov, ktoré zvyšujú hladinu krvného cukru a krvný tlak. Táto druhá fáza, ktorá je dôsledkom vystavenia dlhodobému stresu, nemusí byť škodlivá, ale bez období uvoľnenia a oddychu prechádza do fázy vyčerpania.
Tretia fáza súvisí s nepretržitým, chronickým stresom organizmu, kde sa hladina krvného cukru zníži, pretože nadobličky sú vyčerpané. V tejto fáze siahame po svojich fyzických, ale aj psychických rezervách.
Čo hovoria výskumy? Kľúčovým faktorom pre náš organizmus nie je iba miera stresu, ale aj to, ako ho vnímame. V psychologickej praxi sa používa „škála životných udalostí“ (Rahe a Holmes), ktorá má usporiadané významné stresové udalosti podľa svojej závažnosti v rozmedzí od 11 bodov (čo je najmenej) až po maximálne 100 bodov.
Psychológovia hodnotili priemerné reakcie a priraďovali „stresové body“ za významné životné zmeny a udalosti, ktoré sú viac či menej pre každého človeka náročné. Podľa tejto škály prežívame najvyššiu mieru stresu pri smrti blízkeho človeka (max. 100 bodov). Je však zaujímavé, že stresom pre nás môžu byť aj všeobecne pozitívne udalosti, akými sú svadba (50 bodov), tehotenstvo (40), narodenie dieťaťa (39), ktoré v škále predbehli také životné rany ako zníženie príjmov (38) alebo smrť priateľa (37).
Táto škála je však stále iba orientačná. To, ako udalosti hodnotíme a nakoľko sú pre nás stresujúce, je veľmi individuálne. Niektorí jedinci sú prirodzene odolnejší proti negatívnym účinkom stresu.
Aby sme neboli bezmocní proti svrbeniu tela zo stresu, ale aj proti iným útrapám, ktoré atopický ekzém so sebou prináša, môžeme čerpať z vedomostí o strese, ktoré sú v súčasnosti dostupné. Potrebujeme vedieť, ako funguje, čo pre nás znamená a kedy nám škodí, čo nám môže pomôcť. Ak je ekzém či svrbenie naším hlavným problémom, ktorý nám komplikuje život, nie sú dostatočne účinné ani medicínske prostriedky, ani uvedomenie, čo potrebujeme, ani podpora okolia.
Potrebujeme mať nejaké esá v rukáve, aby sme mohli vykročiť z bezmocnosti, ktorú začarovaný kruh svrbenia tela spôsobeného psychikou navodzuje. Potrebujeme nejaké svojpomocné prostriedky, o ktoré sa môžeme oprieť, keď je najhoršie. Prísť na to, čo pomáha, a postupne to rozvíjať a zdokonaľovať.
Je moderné hovoriť o boji proti stresu a o tom, ako „nad ním zvíťaziť“. S bojom proti stresu je to tak trochu ako v rozprávke o dvanásťhlavom drakovi. Ak mu jednu hlavu zotneme, čaká nás ešte veľa ďalších. Nehovorme však iba o negatívnych účinkoch stresu.
Určitú dávku stresu potrebujeme. Ak nás niekto usadí v miestnosti zbavenej všetkých stresových podnetov, na šťastí nám to nepridá. Potrebujeme radšej premýšľať o optimálnej úrovni stresu, než sa ho zbavovať úplne.
Navyše je omnoho výhodnejšie bojovať za niečo ako proti niečomu. Skúsme do krajiny našej duše zavádzať napríklad nasledovné zmysluplné metódy a „bojujme za ne“.
Svojím prístupom k dieťaťu mu odovzdáme posolstvo. Aj my sami v sebe nesieme veľa posolstiev, ktoré máme od rodičov alebo od iných dôležitých dospelých. Poznáte to?
„Bojím sa o teba.“
„Nie si v poriadku.“
„Tvoja pokožka je chorá.“
„Ja to poznám, máš to po mne, tiež som týmto trápením prešla.“
„Nemôžeš ísť do piesku.“
„Nie, nemôžeš sa prihlásiť na plavecký výcvik.“
Prebdené noci a veľa plaču, nervozity, neistoty, obáv a strachu. To sú aj najčastejšie stavy, s ktorými sa zhoršený atopický ekzém spája. Vaše dieťa má s najväčšou pravdepodobnosťou klasickú detskú schopnosť vnímať vašu úzkosť. Čo asi vníma, ak sa oň jednostaj obávate?
Ak je to dojča, obrazne povedané, úzkosť od vás prijíma spolu s materským mliekom. Lenže aj keď ide o väčšie dieťa, to, ako sme úzkostní či úzkostliví, sa v našich činoch prejaví v menšej či vo väčšej miere. Je prirodzené, že podliehame panike pri pohľade na niekoho, kto sa fanaticky škriabe a na naše snahy zasiahnuť reaguje s nepochopením až s agresiou.
Z môjho pohľadu je dôležité opäť nebojovať so svojimi pocitmi, úprimne si ich priznať a snažiť sa nejako to vyvážiť.
Koľko pozornosti venujeme iným stránkam osobnosti – či už nášho dieťaťa alebo našej, ak sami trpíme atopickým ekzémom? Na čom zakladáme svoje hodnoty? Aké slová by sme použili na charakterizovanie silných stránok osobnosti? Vidíme ich vôbec, ak nám náš pohľad priťahuje pokožka a stavy s ňou spojené? To, na čo zameriavame pozornosť, či u nás samých alebo u nášho dieťaťa, je silným posolstvom. Bude formovať ďalší náš alebo jeho život a budúcnosť.